` História plemena | Slovenský hovawart klub
 
 
English Deutsh
 
 
Vitajte na oficiálnej stránke SHK
Verzia pre tlač

História plemena

HOVAWART

je podivuhodné, cudzokrajne pôsobiace meno pre psie plemeno. Je to však staronemecké meno, ako sa môžete dočítať na nasledujúcich riadkoch o pôvode hovawartov.

      Hovawart je ako plemeno chovaný a tiež registrovaný v plemennej knihe od roku 1922. Ale napriek tomu, že jeho pôvod siaha do stredoveku a teda jedná sa o starú psiu rasu, z ktorej pochádzajú aj druhé podobné plemená, je ešte stále označovaný za zriedkavé plemeno.

      Pritom „hovewart" je spomínaný a celkom presne opísaný Eike von Repkowom už v roku 1230 v „Saských zrkadlách" t.j. v saskom zákonníku. Eike von Repkow bol ako dojča po jednom lužicko – srbskom prepadnutí rodičovského hradu zraneným hovawartom dovlečený k susednému hradu a tak zachránený.

 

      Je to typ domáceho psa, ktorý sa jasne líšil od druhých psích plemien. Označovaný je v rozličných rukopisoch z 13. storočia ako „hovewart" alebo ako „hofvart". To v staronemčine znamená strážca, alebo ochranca dvorov (hof – dvor, warten – strážiť), teda pes, ktorému bola zverená ochrana domu a dvora. Hovewart je spomínaný aj v Švábskom zrkadle, ktoré sa zakladalo na Saskom. Bolo napísané údajne v Ausburgu asi v rokoch 1275/80.

      Tento zákonník bol veľmi rozšírený v mnohých variantoch. Podľa starého, ale veľmi dobrého vydania od Wilhelma Wackernagela „Zemské právo Švábskeho zrkadla v najstarších podobách Zürichu a Frauenfeldu 1840" ukladalo podľa odseku 278 nasledujúce:

  • za krádež alebo usmrtenie slepeckého alebo stopovacieho psa musí sa zaplatiť okrem rovnocennej náhrady 6 šilingov,
  • za nadháňača, chrta, suku a hovewarta okrem rovnocennej náhrady 3 šilingy.

      Takéto ustanovenia poukazujú na to, že chov psov bol už v tom čase dobre rozširovaný a usmerňovaný, lebo inak by sotva mohli existovať možnosti náhrady.

 

      Sú však aj iné stredoveké diela, ktoré hovewarta ukazujú viac ako nejakého hrubého sedliackeho psa. V známej knihe z 15. storočia od Heindricha Mynsingera „O sokoloch, koňoch a psoch" v 4. časti„O psoch" je taktiež spomínaný aj hovewart, ktorý sa používa k vystopovaniu zločincov.

      V stredovekých písmach je hovawart všade opísaný ako mocný, silný a veľký strážny sedliacky pes. Nebol síce tak vzácny, ako boli vo vtedajšej feudálnej dobe uprednostňované chrty a poľovné psy, ale jeho hodnota bola v ochrane domu, dvora, vlastníctva a aj ľudí.

      K týmto zmienkam o „hovawartovi" v stredovekých písmach sa dobre hodí biblické vyobrazenie psa na známom obraze Albrechta Dürera „Rytier, smrť a diabol" z roku 1513 a tiež jeho veľmi presné opisy, ktoré o tomto stredne veľkom, dlhosrstom sprievodnom psovi s visiacimi ušami zanechal.

 

      Prvým chovateľom hovawartov práve tento pes slúžil ako model pre obnovu hovawarta. Nemeckým priateľom psov sa podarilo obnoviť jedno výrazné, staronemecké a všetkými skutočnými milovníkmi psov obdivované plemeno.

      Je veľmi pozoruhodné, že aj dnes takmer vo všetkých štátoch a hlavne v ich horských oblastiach (Grécko, Austrália, Južná Amerika, Alpy, Dalmácia…), môžeme nájsť podobné typy ako je hovawart. Asi možno súhlasiť s názorom, že tieto typy patria k základným formám psov, ako sú iné hlavné formy napr. špicov, chrtov a malých foriem psov. (Podľa R. Grimera.)

      Mnohí chovatelia a zástupcovia druhých plemien psov ani netušia, ako ich plemená vznikli a ktoré iné plemená boli skrížené, aby nakoniec malo ich plemeno dnešnú podobu. Pri hovawartoch to tiež platí.       

 

      Curt F. König (z Treseburgu pri Harzi), od ktorého asi pochádzala myšlienka a koncepcia šľachtenia hovawartov a ktorý sa pokladal za šľachtiteľa hovawartov a vždy to zdôrazňoval, nezanechal žiadne podklady, ktoré plemená použil, aby vyšľachtil dnešného hovawarta. Preto aj otázka, či Curt F. König bol skutočným šľachtiteľom hovawartov je stále spochybňovaná.

      Musíme ale uznať,  že König sa zaoberal už v rodičovskom dome so svojím otcom otázkou šľachtenia. Ako to nazýval starogermánskeho alebo stredovekého psa, akúsi rannú formu domáceho psa. V korešpondencii a tiež v publikáciách uverejnených v ilustrovaných časopisoch tej doby König tvrdil, že už od desiatich rokov mal so svojim otcom vypracovanú takúto koncepciu.

      Keď v roku 1922 zakladal v Thale pri Hartzi prvý spolok hovawartov, už existovali psy, ktorí mohli byť pokladaní v Königových predstavách za obnovený chov stredovekého alebo starogermánskeho psa. König pri svojej myšlienke obnovenia chovu hovawarta, chcel jednotlivé hovawartie typy psov hľadať v Hartzi a v Čiernom lese.

      Napriek tomu, treba tiež oceniť prvých spoluchovateľov, ako Alwina Buscha, Geisera, J. A. Beckera a ďalších rovnocenných ako šľachtiteľov hovawartov. Títo sa venovali exaktnejšie ako König, ktorý bol experimentátor, vypracovaniu typu hovawarta z existujúceho chovného stavu, pričom sa zriekli ďalšieho kríženia .

Alwin Busch z Biederitzu pri Magdeburgu, dosiahol osobitný úspech v tom, že krížil nemeckého ovčiaka s newfoundlandským psom a docielil krásneho psa čiernej farby so znakmi. König, ktorý si vyhradil právo rozhodnúť, čo pri vrhoch psov druhých chovateľov je hovawart, akceptoval tohto psa a vyhlásil ho za úspešne obnoveného hovawarta.

      Bol to pes Gastor – Mayer – Busch, ktorý bol potom neskôr využitý v mnohých chovoch hovawartov. Tak vznikla široká základňa dobrých čiernych hovawartov so znakmi. Tiež aj J. A. Becker z Hessenu bol dojatý myšlienkou germánskeho psa a s týmto vedomím sa na jej realizácii zúčastnil so svojím chovom.

 

      Veľká snaha prvých šľachtiteľov bola korunovaná v roku 1937, keď bol hovawart v Nemecku uznaný ako plemeno.

Ktoré rôzne plemená však König využil pre svoju takzvanú obnovu chovu nikdy nezverejnil. Prostredníctvom spoluchovateľov Alwina Buscha, Geisera, J. A. Beckera a druhých sa možno dozvedieť, že pri krížení boli použití staronemecký ovčiak, kuvasz, leonberger, newfoundlander. Pri týchto znalostiach o chove hovawartov sa zostalo dlhšie obdobie.

 

      Kto ale hovawarta sledoval po 2. svetovej vojne, mohol zistiť, že tu bol skrížený ešte jeden rad druhých plemien. Plavý hovawart napr. nie je nijak zvlášť objasnený, len tak, že sa skrížili aj iné plavé plemená. Odborný posudok, ktorý ríšsky zväz nemeckých kynológov na Königovu žiadosť k uznaniu plemena napísal, prišiel k záveru, že okrem newfoundlandera a nemeckého ovčiaka bol tiež využitý červeno svetlý seter. Sú však dohady aj o tom, že využil pri krížení sibírske vlky. Na túto možnosť poukazuje hlavne výskyt vlkosivých hovawartov ako aj to, že sa objavili jedince ktoré boli veľmi plaché.

      Otto Schramm označil Königa pre jeho postupy pri šľachtení otvorene a priam tvrdo za obyčajného kšeftára. Schramm založil v roku 1948 plemenný spolok pre hovawartov a keď bol v roku 1948 založený VDH (zväz pre nemeckú kynológiu) a jeho vedenie vydalo výzvu, aby sa predchádzajúce spolky psov prihlásili za účelom prijatia do VDH, prihlásil sa aj Schramm so svojím plemenným spolkom hovawartov e. V., so sídlom v Coburgu. To bol veľký deň pre hovawartov, pretože teraz bol hovawart konečne do oficiálnej kynológie začlenený a cez VDH aj do medzinárodnej organizácie FCI.

      Dlhoročný vedúci plemennej knihy RZV Heinz Radam potom usporiadal čísla v plemennej knihe. Nadviazal tiež spojenie s aktívnymi majiteľmi hovawartov vo východnom Nemecku, ktorí viedli plemenné podklady. Po dlhoročnej námahe zaznamenal veľký úspech, pretože mohol predložiť čísla v plemennej knihe v správnom poradí.

 

     Ďalšou otázkou bolou uznanie hovawarta ako služobného plemena. Už König požadoval na začiatku ako chovateľský cieľ vychovať „výslovne policajného a ochranného psa", ako to vyplýva z vyobrazených hlavičiek spolkových listov: „Spolok pre nemeckých ochranných psov e. V. so sídlom v Thale."

Všetci chovatelia v prvých rokoch podporovali tento cieľ a mnohí, zvlášť ako Alwin Busch a J. A. Becker vycvičili svojich hovawartov a títo zložili skúšky ochranných psov. Veľa propagandy urobil A. Busch s ôsmymi hovawartmi z vlastného chovu, ktorí ako služobní psy boli nasadení k ochrane letiska Magdeburg.

      Avšak cesta uznania hovawartov ako služobného plemena narazila na takmer nezdolateľný odpor zo strany spolkov existujúcich pracovných plemien a to hlavne nemeckých ovčiakov. RZV pre hovawartov musel predstaviť v troch rozličných rokoch na spolkových skúškach svojich Sch-H-3 psov pred pozorovateľmi VDH a skúsenými rozhodcami výkonu. Až keď RZV mohol preukázať skúšky od 100 hovawartov, bolo uznanie hovawarta ako 7. nemeckého služobného plemena na delegačnom dni VDH v Kassely v roku 1964 odsúhlasené.

      Zvlášť veľký podiel na tomto úspechu je pripisovaný vtedajšiemu učiteľovi Gustavovi Dehlerovi a jeho partnerovi Karl – Heinz Schmitovi z westfalskej skupiny pre ich tvrdohlavé vysvetľovanie spôsobilosti hovawarta proti všetkým rozhodujúcim grémiám a výcvik dostatočného počtu hovawartov so skúškou Sch-H-3.

 

      Hovawart je v súčasnosti silný, temperamentný, príjemný a verný rodinný pes. Pretože je to pracovný pes, k svojmu dokonalému rozvoju potrebuje zamestnanie, ale tiež od začiatku dobrý a trvalý kontakt so „svojou rodinou". Len tak sa rozvinú všetky jeho dobré vlastnosti. Výrazný ochranný pud z neho robí výborného strážcu a ochrancu.

      Hovawart sa našťastie nikdy nestal „módnym" psom. Snáď z toho dôvodu sa podarilo uchovať jeho pôvodný ráz a vyhol sa prešľachtenosti.

      V súčasnosti je jeho chov rozšírený nie len v Nemecku, ale takmer vo všetkých krajinách západnej a strednej Európy, najmä v Rakúsku, Švajčiarsku, Holandsku, Belgicku, Francúzsku, Švédsku a Fínsku, ale aj vo Veľkej Británii a Írsku. Začína sa presadzovať aj v USA. Jeho telesná stavba, husté osrstenie a otužilosť ho predurčujú predovšetkým do drsnejších a chladnejších horských podmienok.

 

      Na Slovensku a aj v bývalom Československu sa hovawarty chovajú od roku 1986. K prvým chovateľom u nás patril p. Július Čerman, ktorý doviezol suku Jessy vom Elbflorenzmanželia I. a J. Mikulášovi, ktorí doviezli suku Hanni vom Fuchshain.

      Prvý vrh bol zaznamenaný 10. 10. 1986 v chovateľskej stanici Tyrus p. Čermana zo spojenia Jessy v. Elbflorenz a Falko v. Elbflorenz.

      Slovenský hovawart klub bol založený v roku 1991 ako súčasť SKZ, neskôr SKJ. Od r. 2001 je riadnym členom IHF (medzinárodnej federácie hovawartov).

 
 
nové
© 2009-2017 Slovenský hovawart klub. Všetky práva vyhradené.